ZVELEBUJEM ŤA, OTČE, PÁN NEBA A ZEME

V tom čase Ježiš povedal: „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým. Áno, Otče, tebe sa tak páčilo.

Môj Otec mi odovzdal všetko. A nik nepozná Syna, iba Otec, ani Otca nepozná nik, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť.

Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním. Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom; a nájdete odpočinok pre svoju dušu. Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké.“ (Mt 11,25-30)

V malom farskom kostole v Japonsku pravidelne pristupoval ku sviatosti zmierenia jednoduchý kňaz so sivou bradou. Jeho pohľad bol starecky dobrotivý, až plachý. Vždy sa zaradil na koniec radu a trpezlivo čakal, kým na neho príde rad. Farníci na neho rozpačito hľadeli, pretože tohto človiečika poznali. Bol to Don Cimatti, taliansky saleziánsky misionár a vedec, zakladateľ Katolíckej univerzity v Japonsku, kde sám pôsobil ako riaditeľ a dlhoročný profesor.

Pre nich bolo vždy čudné a zároveň povzbudzujúce, keď videli, ako tento držiteľ piatich doktorátov skromne sa stavia do radu medzi ostatných, aby sa vyspovedal.

Podobnej situácie boli svedkami aj účastníci Katechetického kongresu v Ríme. Vtedajší prefekt pre náuku viery, kardinál Ratzinger, odmietol akékoľvek uprednostňovanie a spokojne si vystál rad na jedlo medzi ostatnými účastníkmi konferencie.

My si, naopak, neraz myslíme, že naša príslušnosť k veriacim nás predurčuje k tomu, aby sme mali isté privilégiá. Vo svojej knihe Prokletý mobil o tom píše benediktínsky opát Notker Wolf:

            „Nemáte tušenia, aké pozoruhodné listy a telefonáty dostávam. Raz mi napríklad do Ríma telefonovala pani z Bavorska. Prosila ma, že jej manžel umiera, či by som snáď nemohol prehovoriť pápeža, aby mu ešte – skôr ako umrie – napísal list. Iní, a nie je ich málo, ma prosia, aby som im u pápeža vybavil audienciu. Alebo aby som im aspoň zohnal autogram. Alebo raz ma ktosi poprosil, či by som mu nevedel zaistiť vstup do vatikánskych múzeí bez toho, že by tak dlhú dobu musel vystáť pri pokladni.

            Na tomto nie je nič k smiechu. Pápež má skutočne inú prácu ako plniť takéto zvláštne priania – a ja vlastne takisto.

            Všetci tí vyššie spomínaní ľudia chcú mať nejaké výnimky, nejaké privilégiá. Ale prečo by to tak malo byť? Viete, aj ja si musím vystáť radu pred vatikánskymi múzeami. Pripadalo by mi totiž vyložene nespravodlivé, ak by som tú radu nemusel vystáť len preto, lebo som opát primas. A stojím v tej rade celkom rád, pretože tam nájdem príležitosť porozprávať sa s ľuďmi. Jediné moje privilégium je, že žijem v tak úžasnom meste s tak nádhernými múzeami!

            Ježiš s apoštolmi tiež riešil otázku privilégií. Zebedejovi synovia chceli sedieť v nebeskej sláve jeden po jeho pravici, druhý po ľavici. Ježiš odpovedá : „Kto chce byť prvý, nech je služobníkom všetkých.“

            Najradšej by som všetkým, ktorí mi píšu a volajú, odpovedal v zmysle: „Prečo chcete byť niečo viac? Prečo nechcete byť radšej sestrami medzi sestrami a bratmi medzi bratmi? Nie je to omnoho krajšie?““

v v v

 „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba a zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým. Áno, Otče, tebe sa tak páčilo.“ Tieto dva verše sa zvyknú označovať aj ako „Ježišov Magnifikat“ (alebo aj Ježišova „hodina radosti“ či „jasavý chválospev“). Pravdepodobne evanjelistovi nešlo o presný záznam Ježišových slov ako skôr o vyjadrenie nadšenia a lásky, akým bolo naplnené Ježišovo srdce, keď sa zhováral s Otcom. (Podobne ani Máriin Magnifikat nezaznamenáva presne slová Márie, ktoré vo chvíli stretnutia s Alžbetou vyslovila. Tento skvostný biblický hymnus, koncipovaný podľa vzoru starozákonných modlitieb, je skôr vyjadrením Máriinej spirituality ako i svedectvom toho, ako bola Matka Pána vnímaná prvokresťanskou komunitou.)

Vnímame, že oba Magnifikaty – Ježišov i Máriin - sú si v niečom podobné – majú akoby jednu „melódiu“ – aj Mária zvelebuje Boha za to, že rozptýlil tých, čo v srdci pyšne zmýšľajú a povýšil ponížených. A zasa Ježišovo „Áno, Otče“, pripomína Máriino: Nech sa mi stane podľa tvojho slova.

Výraz „maličkí“ v gréckej pôvodine označuje deti. Tie sa viac pýtajú ako poučujú, viac sa nechávajú viesť ako sami vedú. V prenesenom význame Matúš tento výraz vzťahuje na Ježišových učeníkov, teda na všetkých tých, ktorí sú otvorení načúvať Božiemu slovu a nechávajú sa viesť Bohom.

v v v

V pomenovaní „maličkí“ nejde o intelektuálne schopnosti, ale o postoj srdca, inými slovami Písmo nazýva „maličkých“ tiež „chudobní v duchu“. O tom, že cesta „maličkých“ je neraz cestou k „maličkým“, hovorí vo svojej knihe Krása ľudskosti aj Jean Vanier (na fotografii uprostred), jeden zo zakladateľov komunity Archa, ktorá sa stará o ľudí s mentálnym postihnutím. Píše:

            „Už od svojho detstva som prežíval tri veľmi odlišné, a predsa v niečom podobné obdobia.

            Keď som mal trinásť, stal som sa námorníkom a v tomto svete som strávil osem rokov. Bol to svet, v ktorom sme sa museli za každú cenu vyhýbať slabosti. Vyžadovalo sa od nás, aby sme boli zdatní a rýchli, aby sme stúpali v rebríčku sily a úspešnosti. Bol som vedený k tomu, aby som dával rozkazy druhým. Bolo to pre mňa úplne prirodzené.

            Po čase som tento svet opustil, keďže sa predo mnou otvoril svet nový. Bol to akademický svet myslenia. V tomto svete som študoval filozofiu a napísal som doktorskú prácu, ktorou som zahájil kariéru vysokoškolského učiteľa. A tým som sa znova ocitol vo svete, kde som sa musel vyhýbať slabosti, nevedomosti a neschopnosti. Aj v tomto svete výkonnosť bola nado všetko.

            A na to – v treťom období svojho života – som objavil ľudí v komunite Archa, ľudí, ktorí sú slabí a odkázaní na pomoc druhých, pretože majú mentálne postihnutie. Bol som zasiahnutý ich svetom nesmiernej biedy, slabosti a krehkosti. Až tu, po odchode zo sveta teórií a ideí, som objavil, čo znamená byť človekom.

             V priebehu týchto rokov som bol najviac vyučovaný práve tými najslabšími, a paradoxne som bol nimi uzdravovaný. Pretože oni ma naučili, že za potrebou víťaziť sa skrýva môj vlastný strach a obavy z toho, že stratím svoju hodnotu a budem odsunutý niekam nabok.

            Vďaka týmto ľuďom som pochopil, že v mojom vlastnom srdci sa ukrývajú obrovské sily temnoty a nenávisti. Tie som pozoroval v kritických situáciách - predovšetkým pri únave či v strese – vtedy som bol schopný ublížiť človeku, ktorý bol slabý a dráždil ma. Myslím, že práve táto moja schopnosť ma najviac zaskočila – zistenie, aký v skutočnosti som a uvedomenie si, že poznať sám seba radšej ani nechcem. Nedokázal som pripustiť, že by vo mne mohlo byť až toľko negatívneho.

            Vtedy som sa musel rozhodnúť. Buď budem predstierať, že je so mnou všetko v poriadku – a ja sa ponorím do hyperaktivity, do nových projektov, pri ktorých dokážem zabudnúť na všetko negatívne a iným dokážem, že predsa som dobrý.

            Alebo si uvedomím a priznám, že najväčší nepriateľ sídli v mojom srdci.

            Navykli sme si počúvať, že slabí potrebujú silných. To je fakt. K vnútornému uzdraveniu však dochádza až vtedy, keď si silní uvedomia, že k svojmu životu potrebujú slabých. Pretože slabí tomuto svetu zjavujú srdce, nehu, vľúdnosť a potrebu milosrdenstva.

            Áno, zlomení a potláčaní ľudia ma veľa naučili a radikálne ma premenili. Pomohli mi veľa pochopiť, že v Božích očiach sme všetci vzácni a krásni.“